Vidím to jako dnes šťastného sebe, svou ženu a děti a těšínské nebe..

..ještě že člověk nikdy neví co ho čeká

Je mi strašná zima...

     Decembrová zima už zavítala aj do mojej hlavy. Bunda je už zo skrine von. Najchladnejšie na tom je, že zimné veci musím vyberať kvôli tebe. Proste mi to nestačí – je mi zima. 

     Chutnám vlastnú medicínu, trpkosť vlastných krokov, ktoré kráčajú teraz pre zmenu po mne. Už aspoň viem, že vzťah so mnou býval riadna zima. No teraz sa karta obrátila. Vieš, že nemám čas. Zabudla som. Strašne rýchlo mi prešiel čas. Moje vlastné slová z cudzích úst snežia rovno do mojej tváre. A ja viem čo znamenajú. Neznamenajú snahu o odlúčenie, ani o „koniec lásky“... nie nie. Je to oveľa horšie. Lebo ja viem čo znamenajú. 

      Preto prosím, ukáž mi ako ma ľúbiš skôr ako sneh zaberie celú prístupovú cestu ku mne.

Preteky úst a uší

V hĺbke svojej hladíš

na odpoveď

dávno kladenej otázky.
Nedúfal si ani, že

je ešte možné uvidieť

tak pestré obrázky.

Oko jasá, tvár sa smeje
chlapcove srdce po rokoch zimy

v mužovi opäť hreje.

Vlak naberá rýchlosť v štarte,
vďaka nej až k hviezdam letí.

Letí krásne a vysoko,
plesá srdce, hlasno, divoko
..tak hlasno ako si si prial.

Väzňom svojej mysle si sa stal
dobrovoľne si nevyhol sa nástrahám.

Rýchlosťou sa už aj ústa nakazili,

predbehli uši Tvoje.

Dovolil si im to!

Lebo nešetríš, rozdávaš?

Ale potom,
každý večer kľačíš a prosíš,
prosíš o to čo máš.

Chceš meniť zasa odtieň vravy?

Živý kvet nechať zarásť všednosťou trávy?

Si to ty,

ale ten starý!

„Kráľ zomrel, nech žije kráľ“,

nezabúdaj!

Vlak ležadlový naberá rýchlosť v štarte,
vďaka nej až k hviezdam letí.

Letí krásne a vysoko,
plesáte spolu hlasno napokon
..tak hlasno ako si si prial.

Rozlep oči, uši našponuj,
popros ústa svoje o zhovievavosť,
nech neodplašíš divú plachosť.

Zalej ruže kvet,
ktorej lupene

zmenili pohľad na tvoj svet.

Zalej ruže kvet,
tŕňom za ochranu
vďačí tvoj svet

Zalej ruže kvet,
nech listy jej
môžu objať ťa

keď je proti tebe
ten tvoj smiešne malý, rybí svet.

Priateľ P

"It's always hard to see, how friends are dropping easily. It's always used to be those who stay are real".
Veľmi premudrelý bol človek, čo toto povedal. A nasral ma riadne. Chce mi totiž vnútiť pocit, že 6 ročné priateľstvo bolo ... vlastne asi nebolo. Diki ešte raz!

Asi je to tak vždy, že si človek nie je vedomý nejakej chyby alebo, že by priateľovi zasadil nejakú pod pásovku. Dokonca som presvedčený o tom, že som v tomto prípade poškodený ja... no moment. V tejto chvíli sa dostávam od toho nepríjemnému pocitu straty k druhej časti hore uvedeného citátu. Teda nie som poškodený, práve naopak. Oddelilo sa mi zrno od pliev...či jak sa to hovorí. To, že so mnou vychádzať je superťažké je jedna vec, no načo sa tlačia kaleráby o nejakých nadštandardných vzťahoch? Veď to je smiešne.

Bil si sa do hrude posledné mesiace úplne zbytočne – snáď konečne to uznávaš. A áno, sere ma to, ináč by som tu po riadne dlhej dobe zasa nefňukal jak malé sopľavé decko. Bude zaujímavé ako sa stým ryba vyrovná. Ako ťa poznám, čakajú ju perné chvíľky.

Stredajší úsmev

Poznáte tých ľudí? Takých, čo vás v MHD nútia si skontrolovať rázporok, vytŕčajúci sopel z nosa, pozrieť sa do vášho odrazu či nemáte niečo na tvári? Tých čo sa tak priblblo usmievkávajú  počas cesty popod fúz? Robia to aj ženy, aj keď väčšina z nich žiaden fúz nemá. Chcem sa len ospravedlniť všetkým spolucestujúcim, ktorí so mnou cestovali dnes večer v 19tke a následne v trolejbuse: Nie, nemali ste nikto ani sopel na nose, ani nič na tvári a na zips medzi nohami teda naozaj nepozerám.

Pár minút predtým mi totiž pristál úsmev rovno na pery. Nesmelo upokojujúci úsmev od pokojne nesmelých pier. Úsmev, ktorý rozhýbal vzduch a ten prihnal vietor do mojich obavami sužovaných plachiet. Moje pery ešte stále oboma koncami ukazujú ku hviezdam. Asi preto, že sa jednej z nich dnes dotkli. Veď nieje to tak dávno čo...

...Tvoj bozk

na piedestál som postavil.

Tam bol, tam čakal na tú pravú chvíľu.

..a ja som veril, že príde.

Bolo skvelé ťa pobozkať..

Hádanka

Nahý ale oblečený.

Nohy zdravé

podlamujú sa.

Trasúce ruky

vôbec nepripomínajú starobu.

Nie je na mori,

no žalúdok má naruby.

Rečník

s hrdlom zovretým,

neistý vo svojej istote.

Nasýtený,

hoc jesť mu nechutí.

Iskrou v zaslepenom oku,

svoje srdce hreje.

Pchá rozum

kde žeravé srdce patrí.

Vyčkáva na vyčkávanie,

hasí zapálenie,

neskúseným

skúsenosť vraždí.

Spomínajúc na budúcnosť,

očakáva spontánne.

Láska v srdci,

smútok v hlave

napáda

aj to zdravé.

Láska v srdci,

smútok v hlave,

chce zas vidieť

žiaru tvojej tváre.

Láska v srdci,

smútok v hlave,

tvoj pohľad

našiel by aj v dave.

Láska v srdci,

Ty v jeho hlave.

Uhádni ho,

kým sa dá.

Kým jeho telo, z lásky k Tebe, neskoná!

Nočná hra s orgánmi

Oko – orgán.

Ucho – orgán.

Nos – orgán.

Hlava? Nerozhoduje!

Len manažuje.

Sú veci medzi nebom a zemou

– vtáci, stromy, ľudia.

Sú veci medzi mnou a tebou,
mnou a ňou,

sú veci medzi hlavou

a orgánom v trenkách.

Kto z koho?

Vyhrá tvrdší?

Hlavou múr neprerazíš, hovoria.

Srdce – orgán.

Orgán – nástroj.

Srdce – nástroj

– rozhoduje, radí.

..ale aj nástroj je len človek.

Srdce nevie narátať do dvoch,

stojí pri jednotke a čaká.

Ak oko vidí dve,

hlava manažuje,

vylučuje, počíta,

potápa srdce, mňa.

Dvojkou sa deliť nedá

srdce.

Hlava matematika je v smútku:

„veď iba nulou sa nedá deliť!“.

Sú veci medzi nebom a zemou,

sú veci,

ktoré sa dajú deliť len jednou.

Hoc ako stým hlava bojuje,

jedna vždy len jednou ostane..

Jediná, kto odpoveď pozná, si ty!

Vidieť nestačí,

treba zažiť!

Jej smiech lieči,

oddeľuje moje kútiky od seba.

Chýba mi taký pocit,

ktorý ty dávaš nevedomky.

Je skvelé ťa opäť vidieť,

snáď aj dotknúť..

..snáď sa to dá.

Nemé ústa skúsenejšieho,

boli zalepené očami sebavedomými.

Je skvelé ťa opäť vidieť,

tvoje pery vidieť sa smiať.

Som smutný?

Som veselý?

Neviem sám,

jediný kto odpoveď pozná

si ty.

Patetické? Kľudne!

Pre mňa znamenáš možno viac

ako sama dokážeš uniesť.

Chcem byť s tebou,

dlho - dlhšie - najdlhšie!

Tvoj bozk

na piedestál som postavil.

Tam je, tam čaká na tú pravú chvíľu.

..a ja verím, že príde.

Bolo skvelé ťa vidieť po roku..

Dnes pršalo..

..ale zajtra verim bude pekne aj keď hlásia dažde.

Dobré dva týždne..

..ale naozaj, dobré boli. Som sa konečne cítil spokojný. Celé dva týždne!

Prúd myšlienok mi až bráni čokoľvek povedať alebo napísať. Na toľkých ľudí mám toľko otázok..
..ale čo sa ich mám spýtať? "Hej ty, prečo mi chceš zničiť sny, veď sme priatelia?!" Alebo tej druhej sa môžem spýtať: "Prečo som ti tak strašne ukradnutý? Čo sa zmenilo?".. hlavne tie druhé dve sú iba rečnícke otázky na ktoré jasné že poznám odpoveď. To vždy tak je: kým sa nedá, tak sa dá. Ale keď sa už dá, tak sa nedá.

Naivita mojich myšlienok nepozná hraníc.

..som zamrzol na pár sekúnd. Nevydám zo seba nič čo by mi pomohlo? A tak som sa držal celé dva týždne.. tie dobré myslím. Ale môžem si za to sám, lebo namiesto spriaznenej duše hľadám inštitúciu. Aj som ju našiel! Kurva fakt! Ale ako starý aj nový model nie je asi kompatibilný s mojim svetom.

Akurát mi hrajú "Tiene a Ľútosti". Aj winamp si so mňa už robí srandu.

Inak mimo všetko vyššie chcem poznamenať, že priateľstvo medzi mužom a ženou je ťažko udržateľné aby ostalo priateľstvom. A to som si pripadal teda riadne nad vecou celé dva týždne. Teraz už je to iné lebo už sa na všetko veľmi striehne.. "aby sa dakto nezaľúbil". Ta čo mám na toto povedať.

Som tak tajne dúfal, že som tento blog založil zbytočne, že tu nebudem mať nad čim fňukať lebo celé dva týždne som nemal ani len chuť na jedno písmeno.. radšej som šiel na pivo. Ale tak to u mňa býva, chvíľu hore a potom pol roka v piči úplne. Pardon za výraz ale vhodnejšie sa to opísať naozaj nedá.

Na dnes by už aj stačilo asi.. dodám len, že mi je ľúto za tým všetkým - čelenkou, členkou, "švarcenegrom", granátom a kto vie na čo všetko som zabudol. Máš to len ty dakde zapísané.. ja mám zapísané len ako som skoro prišiel o najlepšieho priateľa, o ten jeden zmysel života, čo ma drží šesť rokov pri živote a v neposlednom rade o vzťah.. ktorý je už v súčasnosti dosť irelevantný.


Dobrú noc

Cesta v čase

Dnes som cestoval v čase,

zvláštne čoho všetkého je ľudská hlava schopná.

..dnes sa u mňa zopakoval nový 

ale predsa už sedem rokov starý príbeh s názvom 2004.

Myšlienky podobné akurát „jazdca nákladného vagónu“ vystriedal „premožiteľ“.

Aj kroky viedli podobnými smermi.. oči videli tie isté veci.

Zmenil som sa.

Zmenil som sa, som iný.

Predtým boli tie pocity, myšlienky, kroky pochopiteľné – veď puberta je kurva.

Zmenil som sa?

Mám bradu! Tak to je snáď jasné, že som sa zmenil.

Nie je taká hustá ako by som chcel ale som s ňou spokojný.

A o vlasoch ani nehovorím, tým sa zrátavajú dni rýchlejšie ako brada stačí rásť

..ale skrývam to.

Zmenil som sa, je to jasné.. či?

Myšlienky.. tie sa zasekli v tom dávnom roku. Ostali tam.

Nechápem ale prečo. Nebolo im dobre v tom roku, viem to.

Mávali sme dlhé debaty spolu po nociach, v daždivých dňoch,

ale aj v tých pekných slnečných. Neboli spokojné.

Prečo tam ostali?

Zmenil som sa

Som taký istý ako pred siedmimi rokmi a to je moja najväčšia zmena.

23 ročný mužofagan.

Najhoršie je, že k sedemročným myšlienkam sa pridali aj tie..

nechcem ich pomenovať.. viem ich priblížiť.

..tie pri ktorých hrudník chce naplno zvriesknuť

.

Myšlienky sú ženského rodu, aká irónia.

stokrát prekliate, stokrát preškrtnuté..

..milión krát vyvolávané späť.

Chcem len povedať, že ten výklad tam je stále, a je plný skvelých vecí.

Aj tie pikantné telefonáty, ktoré som s nikým iným neabsolvoval sú stále somnou

Sú tu všetky tie pesničky.. a dokonca,

drahá spomienka,

..je tu aj tá úplne posledná.

Nezmenil som sa..

..stále čakám na to isté.

Lenže, myšlienka, na ktorú človek zanevrie,

sa už sama nevráti.

..a ja stále len čakám

Čudný dážď

Prší,

zasa nemám dáždnik,

zahodil som ho so slovami:

„Veď bez dáždnika ani pršať nemôže“,

..môže. A prší riadne.

„Prečo sa na dážď musím dívať z tej mokrej strany okna?“

Mám pocit, že všetci majú dáždnik.

„Kde je ten môj?“ Už viem, zahodil som ho.

Myslel som, že to všetko stihnem aj bez dáždnika.

Veď tak dlho bolo len sychravo..

No teraz, prší..

..nezdá sa, žeby chcelo prestať.

Moknem, už mám premočenú celú myseľ.

„Čo ak sa začne blýskať?“, aj táto otázka vo mne premoká.

Hľadám ďalšie, suchšie.

Toľko ľudí a každý pod tým svojim dáždnikom.

Nevidia ma.

Nevadí, veď raz prestane.

Stojím, moknem. Milióny malých chladných kvapiek

dopadajú všade vôkol mňa.

Neprestáva, je mi zima.

Zvláštny dážď. Šaty suché, no hlava úplne premočená.

Aj tvár. Čudné si tie moje premočené otázky.

..už tak neleje. V hlave kvapky dažďa,

na jazero sa premenili.

Nie je veľké,

len hlboké a chladné.

Vtom vidím v ňom potápať sa poslednú z otázok:

„Prečo je to vždy tak, že keď na mňa neprší, určite aspoň kvapká“...

prave nic nestiham..

dokonca ani interpunkciu. raz sem pridam aj nieco dlhsie, slubujem! .. sam sebe :)