Prší,
zasa nemám dáždnik,
zahodil som ho so slovami:
„Veď bez dáždnika ani pršať nemôže“,
..môže. A prší riadne.
„Prečo sa na dážď musím dívať z tej mokrej strany okna?“
Mám pocit, že všetci majú dáždnik.
„Kde je ten môj?“ Už viem, zahodil som ho.
Myslel som, že to všetko stihnem aj bez dáždnika.
Veď tak dlho bolo len sychravo..
No teraz, prší..
..nezdá sa, žeby chcelo prestať.
Moknem, už mám premočenú celú myseľ.
„Čo ak sa začne blýskať?“, aj táto otázka vo mne premoká.
Hľadám ďalšie, suchšie.
Toľko ľudí a každý pod tým svojim dáždnikom.
Nevidia ma.
Nevadí, veď raz prestane.
Stojím, moknem. Milióny malých chladných kvapiek
dopadajú všade vôkol mňa.
Neprestáva, je mi zima.
Zvláštny dážď. Šaty suché, no hlava úplne premočená.
Aj tvár. Čudné si tie moje premočené otázky.
..už tak neleje. V hlave kvapky dažďa,
na jazero sa premenili.
Nie je veľké,
len hlboké a chladné.
Vtom vidím v ňom potápať sa poslednú z otázok:
„Prečo je to vždy tak, že keď na mňa neprší, určite aspoň kvapká“...
