Dnes som cestoval v čase,
zvláštne čoho všetkého je ľudská hlava schopná.
..dnes sa u mňa zopakoval nový
ale predsa už sedem rokov starý príbeh s názvom 2004.
Myšlienky podobné akurát „jazdca nákladného vagónu“ vystriedal „premožiteľ“.
Aj kroky viedli podobnými smermi.. oči videli tie isté veci.
Zmenil som sa.
Zmenil som sa, som iný.
Predtým boli tie pocity, myšlienky, kroky pochopiteľné – veď puberta je kurva.
Zmenil som sa?
Mám bradu! Tak to je snáď jasné, že som sa zmenil.
Nie je taká hustá ako by som chcel ale som s ňou spokojný.
A o vlasoch ani nehovorím, tým sa zrátavajú dni rýchlejšie ako brada stačí rásť
..ale skrývam to.
Zmenil som sa, je to jasné.. či?
Myšlienky.. tie sa zasekli v tom dávnom roku. Ostali tam.
Nechápem ale prečo. Nebolo im dobre v tom roku, viem to.
Mávali sme dlhé debaty spolu po nociach, v daždivých dňoch,
ale aj v tých pekných slnečných. Neboli spokojné.
Prečo tam ostali?
Zmenil som sa
Som taký istý ako pred siedmimi rokmi a to je moja najväčšia zmena.
23 ročný mužofagan.
Najhoršie je, že k sedemročným myšlienkam sa pridali aj tie..
nechcem ich pomenovať.. viem ich priblížiť.
..tie pri ktorých hrudník chce naplno zvriesknuť
.
Myšlienky sú ženského rodu, aká irónia.
stokrát prekliate, stokrát preškrtnuté..
..milión krát vyvolávané späť.
Chcem len povedať, že ten výklad tam je stále, a je plný skvelých vecí.
Aj tie pikantné telefonáty, ktoré som s nikým iným neabsolvoval sú stále somnou
Sú tu všetky tie pesničky.. a dokonca,
drahá spomienka,
..je tu aj tá úplne posledná.
Nezmenil som sa..
..stále čakám na to isté.
Lenže, myšlienka, na ktorú človek zanevrie,
sa už sama nevráti.
..a ja stále len čakám
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára