Poznáte tých ľudí? Takých, čo vás v MHD nútia si skontrolovať rázporok, vytŕčajúci sopel z nosa, pozrieť sa do vášho odrazu či nemáte niečo na tvári? Tých čo sa tak priblblo usmievkávajú počas cesty popod fúz? Robia to aj ženy, aj keď väčšina z nich žiaden fúz nemá. Chcem sa len ospravedlniť všetkým spolucestujúcim, ktorí so mnou cestovali dnes večer v 19tke a následne v trolejbuse: Nie, nemali ste nikto ani sopel na nose, ani nič na tvári a na zips medzi nohami teda naozaj nepozerám.
Pár minút predtým mi totiž pristál úsmev rovno na pery. Nesmelo upokojujúci úsmev od pokojne nesmelých pier. Úsmev, ktorý rozhýbal vzduch a ten prihnal vietor do mojich obavami sužovaných plachiet. Moje pery ešte stále oboma koncami ukazujú ku hviezdam. Asi preto, že sa jednej z nich dnes dotkli. Veď nieje to tak dávno čo...
...Tvoj bozk
na piedestál som postavil.
Tam bol, tam čakal na tú pravú chvíľu.
..a ja som veril, že príde.
Bolo skvelé ťa pobozkať..
Och, tak ti závidím ten pocit, živo si aké chvíle pamatám !
OdpovedaťOdstrániť