Netvorova smrť

Keď čierny mrak na nebi stál,

v myšlienkach som utekal.

Bežal som sto dlhých tratí,

kľajúci hromžil nech sa stratí.

Tie trate šli krížom cez
to, čo nám mohlo zlomiť vez.

Jedna z ciest šla do lesa,
kde v húštine chýb som stratil sa.

Tam zostal som ja tisíc dní,
s divou zverou zbratrený.

Žil som sťa divý tvor,
živil sa krvou našich snov.

Po nociach tancoval s diablami,
snažiac sa prekryť, čo mám na tvári.

Tu i tam les ponúkol aj svetlo,
aby to moje srdce načisto poplietlo.

A tým vzďaľoval sa mi náš sen,
že raz príde ten deň,
kedy nájdem cestu z čierneho lesa
a premiestnim náš sen na reálne miesta.

V jednu noc vzal som sekeru,
v hustej krovine vysekal si dieru.

Prebrodil sa tou dierou hanby
utierajúc svoje skrvavené gamby.
Nechcel som aby si videla,
čím sa táto kreatúra živila.

Vztýčil som hlavu hore
a šiel za žiarou Tvojej tváre.
Pri nej som našiel náruč veľkú,
roztvorenú,
no minulosťou obrastenú.
Čím viac som ju strhal dole,
tým viac sa prebúdzala ta kreatúra vo mne.
V tom Tvoje oči žiariť začali
a s tvojím úsmevom vedel som,
že sa mi to podarí!

A tak dýku v ruke držím,
vraždím zver, trhám minulosť.
Ty v tom ale vidíš čím som bol
- snožravý netvor.
Pri poslednom dýky machu,
zdvihol sa oblak strachu.
Zatváraš dvere domu
kričiac: „Vidím len mŕtvolu živú!“

Pred Tvojim domom zostal som stáť,
v ruke s odseknutou hlavou
skončila sa netvorova stať.
Žiaľ cez okná obliate krvou,
nevidíš tento pohreb netvorov.

Teraz už viem kde sa vrátiť nechcem
- v tmavej prázdnote prežiť jeseň..
..ani zimu, ani leto.
S tebou len jarou chcem žiť, preto!

Jedna z ciest šla do lesa,
kde v húštine chýb som stratil sa.
Jedna z ciest šla k tebe do dvora
kde pochopil som, že bez teba,
točil som sa len dokola.