Kde bolo, tam bolo...

          Kde bolo tam bolo, bol raz jeden chlapec. Vysoký, tmavo hnedé vlasy, jeden nos, dve oči, jedny ústa, dve ruky, dve nohy a srdce. Nebol ničím výnimočný. Mal pár priateľov, skvelých rodičov, psa, gitaru a ako každý – mal svoj svet. Tento chlapec však trpel jednou hroznou chorobou. Veľmi ľahko a veľmi rýchlo sa zapálil. A keď už zaťal horieť, oheň z neho pohltil všetko na okolo. A tu niekde začína a končí celý príbeh. Tu niekde stojí a padá jeho svet.
          Nevedel si stým rady. Nepomáhali žiadne kúry, žiadne mastičky, žiadne zábaly, ani lieky. Prosto nič! Vždy sa zapálil, rozniesol plamene po okolí a zhasol. Potom sa už len prizeral ako všetko okolo neho horí, ako sa celé okolie mení na popol, prach, ruiny. Vždy po zhasnutí ho zachvátila obrovská zima, ktorú vedel prekonať opäť len ďalším zapálením. Neskôr zistil, ako horieť dlhšie a nespáliť pritom všetko. Po prvom veľkom sústavnom kontrolovanom horení však zrazu nekontrolovateľne vybuchol. Pri výbuchu spálil celý svet - kvety, posteľ, smiech, mosty - všetko.
          Trvalo mu strašne dlho, kým všetko znova vybudoval. Samozrejme už to nebol ten istý svet, no bol nový. Bol postavený na iných základoch, postavený z menej horľavého materiálu. Keďže pri dlhom budovaní nového sveta sa nemohol vôbec zapáliť, bola mu obrovská zima a potreboval sa zahriať. A aj sa mu to podarilo. Opäť horel. A tento krát jeho plameň nebol až taký silný. Zdalo, že takto by to mohlo fungovať. No slabé horenie malo jeden vedľajší efekt: vystreľovalo drobné iskri, ktoré dopadali na okolitý svet. Ten nehorel, to nie. Ale po týchto iskrách ostávali tmavé fľaky, ktoré robili jeho svet škaredý a zašpinený. Rozhodol sa, že sa pokúsi všetky šmuhy vyčistiť. A tak stále keď vyprskol iskru, vzal handru a spolu s ňou ich čistil. Po istom čase si uvedomil, že pri čistení tmavých miest vo svete zhasína jeho oheň. Až nakoniec zhasol, bez výbuchu, bez zničenia všetkého čo vybudoval. Svet okolo neho bol celý sčuchaný toľkým čistením. Pripomínal ten prvý po výbuchu. A opäť tu bola tá zima, obrovská zima. V tom si uvedomil, že sa už nevie zapáliť, už nevie horieť. Snažil sa všemožne, no každá iskra o kolo ktorej prešiel nebola taká silná aby ho zapálila. Jedna iskra v tom jeho svete mu však pomáhala nezmrznúť. Objavila sa len tak z ničoho nič, spod zvyškov trosiek prvého zničeného sveta.
          Keď už sa zdalo, že si na zimu bude musieť zvyknúť, stalo sa čosi zvláštne. V strede jeho sveta nastal obrovský výbuch! Nevedel kam má utekať aby ho nezabila tlaková vlna. Bol naozaj obrovský a rozmetal takmer všetko na okolí. Rozvírený prach sadal niekoľko dní a nocí. Chlapec nevedel, čo robiť. Veď keď sadne prach uvidí opäť len spúšť. Bol až zúfalý. Keď sadlo aj posledné zrnko prachu pochybností, nemohol uveriť vlastným očiam! Stál pred ním svet, aký už raz videl. Bol postavený na chlp presne ako jeho prvý svet, no farby stromov, lúk či oblohy boli iné. Boli pestrejšie a čo viac - všetky domy boli z nehorľavého materiálu ako keď staval druhý svet. Bolo to neuveriteľné! Vedel presne do ktorej uličky má zájsť, v ktorom parku najkrajšie voňajú kvety, kde najkrajšie štebotajú vtáky, kde je najchutnejšia voda z potoka. Bolo to neskutočné! Tento výbuch ho znova zapálil. Horel takým obrovským plameňom ako kedysi. Snažil sa ozlomkrky udržať toto horenie v prijateľnej hladine. Nechcel zasa riskovať, že takto ľahko nadobudnutý svet mu opäť zhorí. Bolo to ťažké, no prinášalo to ovocie - konečne horel poriadne, bez fŕkajúcich iskier. Zime nedal šancu. Až neskôr prišla prvá malá iskra. Spanikáril. Pred očami už videl ako si celý svet ščuchá no aj tak kým iskra stihla dopadnúť už bežal po kýbeľ a handru. Snažil a ju vyčistiť úplne jemne, aby nepoškodil nič z tohto nádherného sveta. O pár týždňov prišla ďalšia iskra. Bola veľká a tak jej čistenie trvalo dlhšie a bohužiaľ nechalo šmuhu. No bola to len prvá a jediná šmuha, jediný fľak. Svet vyzeral naďalej veľmi pekne.
V tom sa čosi stalo. Aj keď to s našim hrdinom už vyzeralo "A žili šťastne až kým nepomreli", nastal obrovský nepochopiteľný zvrat.
          Nášho chlapca z ničoho nič, bez náznaku, bez výstrahy pohltil jeho vlastný oheň. Náš chlapec totiž zhorel. Zhorel až do tla. Celý svet okolo neho sa z pestrých farieb ponoril do tmy. Vtáci prestali štebotať, rieky tiecť, kvety kvitnúť. V strede tohto nehybného a mŕtveho sveta leží kôpka popolu kopírujúca chlapcovu siluetu. Nezhorel však celý. Ostali oči. Z nich sa rinú potoky sĺz ľútosti a bezbrannosti. Leží nehybne. Pripomína nemožnosť chlapca zasiahnuť proti ohňu, ktorý ho bez výstrahy celý pohltil.
          Kde bolo tam bolo, bola raz jedna kôpka popolu. Bez vlasov, nosa, úst, nôh, rúk no s plačúcimi očami a puknutým srdcom. Ležala úplne sama v strede tmavého a smutného sveta. A bude tam ležať až kým ju čas nerozfúka preč, a až kým nejaká iskra nevysuší jej oči. No puknuté srdce ani vietor, ani iskra nespravia.


PS: Je ťažké vidieť ťa odchádzať...